Ako som čítal SME cez Japonsko

Autor: Martin Chabada | 9.2.2021 o 8:07 | Karma článku: 4,75 | Prečítané:  300x

Internet bol pred štvrťstoročím relatívna novinka, hoci jeho základy boli postavené už v roku 1969. Prečítať si domáce správy v zahraničí však nebolo až také jednoduché.

Doby dávno minulé

Pre bežného „smrteľníka“, mimo vojenského prostredia, vedeckých inštitúcií a niektorých univerzít, internet „vznikol“ až v roku 1990, keď bol vytvorený prvý internetový prehliadač. Vždy si uvedomím, aký som starý, lebo si pamätám svet pred Googlom (používali sme AltaVistu), Facebookom („vykecať“ sme sa chodili na pivo) a dokonca aj pred Internet Explorerom (na internet sme pristupovali cez prehliadače NCSA Mosaic a Netscape Navigator). Miesto používania Wikipédie sme „drali zadky“ v knižniciach.

Keď mi raz spolužiak, v roku 1994, ukázal na unixovej pracovnej stanici na univerzite príkaz „xmosaic“ a do spustenej aplikácie zadal www.sme.sk, bol to môj prvý kontakt s internetom. Je zaujímavé, že si nespomínam na žiadny „wow moment“. Keď som si zbežne pozrel tých pár stránok, ktoré na slovenskom internete vtedy existovali, prehliadač som zavrel a pár ďalších mesiacov som ho nespustil.

Moje pracovné začiatky

V lete 1995, hneď po ukončení VŠ štúdia, som sa zamestnal vo firme, kde som pracoval už ako študent a ktorá navrhovala a stavala počítačové siete. Internet sa tak stal mojim (nielen) pracovným nástrojom a doteraz sa čudujem, ako dokázala celá firma s desiatkami zamestnancov „prežiť“ pripojenie modemom s rýchlosťou 14,4 kbit/s. Možno to bolo tým, že vtedy ešte neexistoval Facebook ani Youtube.

Odbor, ktorý som vyštudoval, ale neboli počítačové siete. Na mojom inžinierskom diplome bola napísaná špecializácia na elektroniku. Konkrétne návrh integrovaných obvodov (mikročipov). Mimochodom, rovnaký odbor na rovnakej škole vyštudoval, pár rokov predo mnou, aj ex-prezident Kiska.           

Na Slovensku sa v tejto oblasti uživiť nedalo. Tesla Piešťany, jediný vtedajší náš podnik vyrábajúci a navrhujúci integrované obvody, skrachovala. Bývalí zamestnanci síce založili pár firmičiek ale tie sa zaoberali skôr obchodom so súčiastkami ako reálnymi návrhmi a výrobou. Potešilo ma preto, keď mi zavolal docent z katedry Mikroelektroniky, s ktorým som si na „poštátnicovom mecheche“ potykal a ponúkol mi možnosť pracovať v mojom odbore v zahraničí.

Išlo o prácu pre českú pobočku belgicko-českej firmy. Súčasťou pracovnej ponuky bola aj prax v centrále hlavného partnera firmy v Belgicku. Neboli sme vtedy ešte v EÚ, tak som musel prejsť tortúrou vybavenia víz, aby som mohol v Belgicku stráviť viac ako povolené „bezvízové“ tri mesiace.  Varovanie, že belgická byrokracia je porovnateľná s tou slovenskou, nebolo márne. Musel som absolvovať aj testy na všetky možné tropické ochorenia, od malárie a žltej zimnice až po AIDS. Predpis je predpis, nezávisle od toho, či človek prichádza zo Slovenska alebo z Konga. Administratívu sa mi podarilo úspešne zvládnuť. Na jar 1996 som tak nastúpil na môj úplne prvý let lietadlom.

Cheap manpower

Sedím v open-space v Bruseli. V malej firme v Bratislave som mal kanceláriu sám pre seba. Z okna vidím centrálu NATO. S čiernym humorom vtipkujeme, že ak začne 3. svetová vojna, budeme to mať, po zásahu jadrovou strelou, rýchlo „za sebou“. Som mladý a plný nadšenia. Neodradí ma ani to, keď na nás, skupinku Čechov a Slovákov,  na prvom „meetingu“ ukáže člen vedenia firmy a označí nás za „cheap manpower“ (lacná pracovná sila). Vnímam to hlavne ako správu pre miestnych zamestnancov, že ak budú ich platové nároky stúpať, vzniká tu za nich lacnejšia náhrada. Miestni to pochopili, čo sa prejavilo na „ochote“ odovzdávania ich skúseností. Zo srandy si ale s jedným kolegom pripíname na oblečenie lístočky s nápisom CHEAP MANPOWER 1 a CHEAP MANPOWER 2.

Novinky zo Slovenska cez Japonsko

Mám chvíľu času, tak si na mojej pracovnej stanici Sun, s unixovým operačným systémom Solaris, skúsim pozrieť správy na stránke SME. A je tu problém. Vo firme funguje len e-mail. Na počítačoch nie je dostupný prehliadač a aj samotný protokol na prenos internetových stránok je zablokovaný. 

Zachránili ma Japonci. Teda služba v internete, ktorá umožňovala cez e-mail poslať obsah internetovej stránky. Jediná takáto možnosť, o ktorej som vedel, bežala vtedy na serveri v Japonsku. Malo to jeden „drobný“ problém. Odozva na požiadavku bola asi štyri hodiny.

Vypracoval som si preto denný rozvrh. Hneď po príchode do práce som poslal požiadavku na titulnú stránku SME. Prišla mi e-mailom okolo obeda. V dnešnej dobe je väčšina „internetových stránok“ v podstate „programom“ pre prehliadač v jazyku JavaScript, obsahujúci spôsob ako sa vytvorí samotný obsah stránky aj s personalizovanými reklamami a detekciou ich blokovania, sledovaním užívateľa, kontrolou zaplatenia predplatného a tlačidlami na Facebookový „lajk“. Samotný text článku tam častokrát ani nevidno. V internetovom „praveku“, v roku 1996, však takáto stránka obsahovala priamo čitateľný text s odkazmi na ďalšie články na ktoré sa dalo z hlavnej stránky kliknúť.

Z hlavnej stránky som si vybral adresy odkazov na zopár najzaujímavejších článkov a poslal som e-mailom požiadavku do Japonska na ich preposlanie. Poobede, tesne pred koncom pracovnej doby, mi prišli do e-mailu obsahy daných článkov. Len text „zakódovaný“ v jazyku HTML, bez obrázkov a ďalších „vymožeností“. Články som spracoval krátkym programom, ktorý som si špeciálne napísal. Ten z nich urobil obyčajný text, ktorý sa dal vytlačiť na tlačiarni. Spracovanie bolo nutné už aj z toho dôvodu, že miestna tlačiareň nedokázala tlačiť znaky so slovenskou diakritikou. Večer, v mojom byte, som si tak mohol prečítať „správy z domova“.      

Koniec „mikročipovej“ kariéry

Pri jednej návšteve „domácej“ pobočky v Českej republike som si kúpil príručku základov českého pracovného práva. Bol som zamestnancom českej firmy, vyslaný na pracovnú cestu do Belgicka. Mal som preto nárok na diéty zo zákona. Keď som si spočítal, koľko by mi mala firma platiť, zistil som, že mi dlžia asi 100 000 Kč. Po upozornení na túto „nezrovnalosť“ som bol „odmenený“ výpoveďou z pracovného pomeru. Po pár mesiacoch tak skončila moja kariéra „návrhára mikročipov“.

Na súdenie sa s malou s.r.o., ktorá fungovala v prenajatých priestoroch, nemala prakticky žiadny majetok a mohla tak hocikedy vyhlásiť bankrot, som nemal ani chuť ani čas. Okrem toho ma starší kolegovia od toho odhovárali. Ich prístup bol: „Vieme, že nás okrádajú, ale aspoň máme robotu“. So zamestnávateľom som „vykšeftoval“ výpoveď dohodou za mesiac plateného voľna. Našiel som si prácu v slovenskej pobočke nadnárodnej IT korporácie. Nebola to síce ideálna „práca mojich snov“ ale aspoň dodržiavali zákony. Z ich siete sa na SME dalo dostať priamo, nemusel som už „chodiť cez Japonsko.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Pravidlá sa sprísnia od stredy, pozrite si prehľad zmien

Bude sa dať chodiť do prírody? Kde bude nutný respirátor?


Už ste čítali?