Dedičstvo

Autor: Martin Chabada | 30.3.2021 o 8:08 | Karma článku: 7,35 | Prečítané:  143x

Sci-fi poviedka o tom, čo je pre civilizáciu, ktorú postihne katastrofa, naozaj dôležité. Je to môj úplne prvý beletristický text, napísaný ako príspevok do súťaže CeFa 2020. Výsledné umiestnenie v prvej štvrtine ma potešilo.

„Pán profesor, pán profesor!“ vbehol do miestnosti Tomáš.

„Už nám to funguje,“ zvestoval zadychčane.

Titul profesora som nikdy oficiálne nezískal. Moje ego ale vždy pošteklilo, keď ma tak študenti nazvali.

Opierajúc sa o paličku, pomaly som nasledoval Tomáša. V laboratóriu už boli zhromaždení aj ostatní. Na pracovnom stole trónila malá kovová skrinka z ktorej vystupovali sklenené valčeky. Erika zapla spínač. Žeraviacimi vláknami začal pretekať prúd. Sympatická oranžovo-tlmená žiara sa odrážala na stenách potemnenej miestnosti. Z pripojeného reproduktora sa ozvalo stále silnejúce kvílenie a pískanie. Mišo jemne pootočil gombík ladenia a nepríjemné zvuky náhle nahradila hudba.

„Vysielač je na Laskomerskom kopci,“ poznamenal Igor, „používame pôvodnú anténu“.

„Problém je v tom, že nevieme ako ďalej,“ ozvala sa Lenka, „teoretické princípy sú nám jasné ale od teórie k praxi je ďaleká cesta.“

„Elektrónky, ktoré sme vyrobili, majú nízke zosilnenie a sú nestabilné, “ dodala Erika.

V mojom detstve sa síce ešte používali ale ja som vyštudoval technológiu mikročipov, moje praktické skúsenosti s nimi tak boli minimálne. Na tvári sa mi objavil úsmev. Spomenul som si na analógiu, ktorou som raz odpovedal môjmu spolužiakovi z gymnázia, lekárovi – gynekológovi, na jeho otázku mimo mojej špecializácie: „Hemoroidy sú vzdialené len asi dva centimetre od predmetu tvojho štúdia ale na ich liečbu je už potrebný iný odborník.“

Je faktom, že ma vždy fascinovali. Na rozdiel od výkonných ale bezduchých integrovaných obvodov, kúskov fádneho, čierneho plastu s tisíckami vývodov, elektrónka pri svojej práci doslova žiari. Tak, ako si pravekí ľudia  rozprávali svoje príbehy, hľadiac do plameňov ohňa, tak aj prví poslucháči rozhlasu počúvali slová stovky kilometrov vzdialených ľudí, hľadiac do teplého svetla rozžeravených elektrónok, hrdo umiestnených na skrinke rádioprijímača. Neskôr sa elektrónky skryli do vnútra rádií a televízorov, čím sa stali ešte tajomnejšími, ich jas len jemne prenikal cez vetracie otvory prístroja.

Existuje už len jedno riešenie. Rozhodol som sa.

„Zajtra odchádzame!“ rázne  som zavelil.

„Je najvyšší čas, keď prídu dažde, cesta bude nepriechodná.“

***

„Hijó!“ zakričal Mišo na mieste pohoniča a kolesá vozu sa začali pomaly, vŕzgajúco otáčať. Para, vychádzajúca z nozdier koní, potvrdzovala chladné ráno. Prichádzajúca jeseň tak už dávala o sebe vedieť. Pred dvadsiatimi rokmi som túto trasu absolvoval opačným smerom. Po R1 to netrvalo ani dve hodiny. Vtedy som ešte netušil, že je to poslednýkrát.

Dnes je bývalá rýchlostná cesta ukrytá. Hlboko. Pod nánosom dávno stvrdnutého bahna. My sa tak musíme plahočiť po úzkej, prašnej ceste, vysekanej v bujnej vegetácii. Len nedávno ju vytvorili prieskumníci. Spomenul som si na text pesničky Karla Kryla: „Ač je to jenom dvěstě kilometrů nebo ještě blíže...“ Vtedy bola neprekonateľnou prekážkou politika, dnes je to príroda.

***

Nikto doteraz presne nevie, čo sa v tú osudovú noc stalo. Keď sme sa ráno zobudili, nefungovala elektrina, plyn, internet ani telefón. Voda z kopcov našťastie natekala do vodovodu samospádom. Tí, čo sa rozhodli v panike mesto opustiť, sa o pár hodín vrátili. Z každej strany ich zastavila  nepriechodná  hrubá vrstva blata. Po jej povrchu teraz cestujeme.

Veľa ľudí splietalo hypotézy o príčine katastrofy. Pre mňa najprijateľnejším dôvodom sa javí meteorit alebo ich skupina, ktorá dopadla do oceánu a následné cunami pokryli bahnom celú pevninu. Netuším, či to bol žart božstiev alebo neúprosné zákony hydrodynamiky, ktoré v hornatom teréne zoslabili ničivé vlny, že ostalo ušetrené práve jedno mesto v strede Európy a jeho okolie.

Z letiska na Sliači okamžite vyštartovali stíhačky a križovali celý kontinent, až kým sa im neminuli zásoby paliva. Nenašli nič živé. Len pevninu pokrytú blatom a oceán. Za tie roky sme nikdy  nezachytili žiadne vysielanie. Ani na rádioamatérskych pásmach, ani cez sieť satelitov, ktorá ešte fungovala pár týždňov po katastrofe. Ostatné kontinenty teda pravdepodobne dopadli rovnako ako Európa. Ostali sme sami.

Keď pred 75 000 rokmi vybuchol supervulkán Toba na ostrove Sumatra, túto katastrofu vraj prežilo len niekoľko tisíc jedincov ľudského druhu. Následky tejto udalosti sa tak dajú nájsť aj v ľudskej DNA.

Nás boli desiatky tisícok. Počet obyvateľov ale začal rýchlo klesať. Hoci jedla bolo dosť, udalosť sa stala na jeseň, keď boli sýpky a sklady plné, najväčším zabijakom sa stala psychika. Niektorí spáchali samovraždu, iných premohol smútok zo straty blízkych a zvyšok už dokončila oslabená imunita. Zásoby liekov a zdravotníckeho materiálu sa tiež rýchlo vyčerpali, ľudia tak zomierali na banálne úrazy a choroby.

Mňa pri živote držalo poslanie. Poslanie, že treba zachovať čo najviac z toho, čo sme sa ako civilizácia naučili za tisíce rokov jej existencie.  Nezačínať od nuly. Preto som teraz tu. Starec, trmácajúci sa po hrboľatej ceste do miesta svojho dávneho bydliska.

Tesne po kolapse sme potrebovali hlavne vodu, jedlo a teplo. Nefungujúce rádio či počítač nikoho netrápili. Neskôr, keď sa nám podarilo vyrobiť prvú elektrinu, začali sa používať prístroje, ktoré tu ostali. Ich životnosť však bola mizerná, boli skonštruované pre dobu, keď bolo všetkého nadbytok a pokazené zariadenia sa neopravovali. Z obchodov, preplnených tovarom, sa pod tlakom všadeprítomnej reklamy prinieslo vždy niečo nové. Dnes je fungujúca technika z doby „pred tým“ veľkou vzácnosťou.

Tí, čo starý svet zažili, rezignovali. Brali situáciu ako návrat do prírody, po presýtení technikou v „minulom živote“. Mladí ľudia, čo sa narodili až po katastrofe, však boli úplne iní. Od svojich rodičov miesto Karkulky počúvali rozprávky o smartfónoch, sociálnych sieťach, robení „selfíčok“. Túžili po „malej vysielačke s počítačom“, čo sa dá nosiť vo vrecku a cez ktorú sa dá spojiť s celým svetom. Hoci „celý svet“ v našej dobe prakticky znamenal len blízke okolie nášho mesta.

Mládeži som dokonale rozumel. V mojom detstve bol najkomplikovanejším prístrojom v domácnosti čiernobiely televízor. Predstava niečoho podobného smartfónu, bola vtedy v rovnakej kategórii ako lety ku hviezdam. Rozdiel bol len v tom, že ja som si svoje sny o komplikovanej technike nevytváral z rozprávania babiek a dedkov ale z čítania scif-fi kníh.

Vyrobiť mikročip, z akých boli zostavené niekdajšie smartfóny, je však neskutočne komplikované. Musíme začať od piky. Teda od elektrónky. Práve preto sme teraz na ceste.

***

Utáborili sme sa na noc. Študenti sedeli pri ohni, Lenka brnkala niečo na gitare a ja som sa opájal fascinujúcim nebeským divadlom. „Svetelný smog“, pliaga modernej civilizácie, ktorá bránila mestským ľudom vidieť hviezdy, dnes neexistoval. Podobný pohľad  ma v detstve inšpiroval pripravovať sa na dráhu astronóma, až kým ma nadšenie z prvého vlastnoručne postaveného rádia nenasmerovalo k výberu iného povolania.

Leteckým sextantom, čo som raz kúpil ako starožitnosť na burze, som odmeral výšku nad obzorom pri pár jasných hviezdach. Podobný prístroj možno používali aj navigátori bombardérov útočiacich na rafinériu Apollo. Namerané údaje som zadal do programovateľnej kalkulačky, ktorá mi vypočítala našu polohu.

„Taká blbosť v čase GPS,“ povedal som si, keď som ten program pre kalkulačku pred dávnymi rokmi písal, aby som tak zahnal „splín“ po rozchode s vtedajšou priateľkou. Dnes mi však poslúžil rovnako dobre, ako stará programovateľná kalkulačka so značne ohmatanými klávesmi.

„Sme v blízkosti Trnavy,“ oznámil som mojim spolucestujúcim po konzultácii s mapou.

„Musíme si dať bacha na Jaslovské Bohunice. Netuším, či automatický systém korektne zastavil reaktory, keď prišli cunami.“

„Mohli by sme skončiť skôr, ako dôjdeme do cieľa.“

***

Pomaly sme postupovali hrebeňom Malých Karpát. Náhle sa pred nami otvoril výhľad na to, čo bývalo, v nie tak dávnych časoch, hlavným mestom krajiny. Hoci som na tejto ceste už videl veľa ľudských sídiel zabitých valiacim sa bahnom, pocity z pohľadu na miesto, ktoré bolo desiatky rokov mojim domovom, ma premohli. Moji spoločníci ale tieto emócie nezdieľali. Stav ich sveta brali ako niečo prirodzené, čo tu bolo od nepamäti. Poháňali ma. Netrpezlivo sa tešili na Dedičstvo.

Primitívnou trianguláciou, s využitím starej turistickej mapy a buzoly, sme našli cieľ našej cesty. Výrazné orientačné body, ako zrúcanina Hradu a trosky budovy NBS, nám to uľahčili. Dunaj si za tie roky znovu vymyl cestu svojím pôvodným korytom. Na jeho opačnom brehu, ako rašiace steblá trávy, zo zeme vyrastali vrchné časti bývalých petržalských panelákov. My sme však smerovali tam kde niekedy ležal Ružinov. Relatívne nízka zástavba tejto štvrte bola dnes pod úrovňou terénu. Nad zem vytŕčalo len pár vyšších budov.

Celé územie pod ktorým ležala Bratislava bolo popretkávané sieťou cestičiek. Vytvorili ich Prospektori. Dobrodruhovia, ktorí sa snažili nájsť poklady zaniknutej civilizácie. Nikoho však nezaujímali polozhnité bankovky a občas nájdený zlatý šperk bol len bezvýznamnou ozdobou. Cenu mala hlavne funkčná technika, súčiastky, náradie, konštrukčné materiály a veľmi zriedkavé zbrane a munícia. Platil jednoduchý zákon: „Kto skôr nájde, ten skôr berie.“ Na práva bývalých vlastníkov sa neprihliadalo. Jediným žijúcim legitímnym majiteľom, ktorý môže svoj majetok odovzdať ako Dedičstvo, som totiž v tomto meste bol iba ja.

Prospektorské trasy čiastočne kopírovali  pôvodný plán Bratislavy. Vybrali sme sa tou, ktorá viedla ponad bývalú Tomášikovu ulicu. Od zo zeme trčiaceho kríža, vrcholu niekdajšieho kostola, sme si už museli kliesniť cestu sami.

Nadšení mladí, sekerami a mačetami, uvoľňovali zvyšné stovky metrov cesty, aby sa ďalej dalo prejsť aj s našim povozom. Ja som absentoval. „Lenivosť – matka pokroku,“ zamrmlal som si z voza svoje obľúbené životné krédo.  

Dom, v ktorom som niekedy býval, bol celý skrytý pod povrchom. Realitka by tu dnes nepredala ani jeden byt. Orientovali sme sa preto podľa vysokej „novostavby“, ktorá bola postavená len pár rokov pred kolapsom. Mali sme k dispozícii skrkvanú, rozmazanú stránku, zobrazujúcu okolie. Vytlačil som ju  cez Google Earth pár dní predtým, ako  toto tu všetko pokryl kal. Netuším, či ma k jej vytvoreniu donútila prorocká intuícia alebo len obyčajná nostalgia za miestom kde som strávil dlhé roky života. Tento dom už totiž nemal byť dlho mojim bydliskom. Pohroma ma zastihla práve v polovici sťahovania z malého bratislavského bytu do nového domu v rodnom meste.

Pohľad z výšky na pôvodnú scenériu sa stal neoceniteľnou pomôckou. Moji šikovní žiaci bravúrne zvládli geometrickú úlohu prepočtu mierky satelitnej snímky a jej zarovnanie s orientačnými bodmi v teréne. Nájdenie miesta, kde sa bude kopať, pomocou meracieho pásma a krokovania, už bola hračka.

V tejto časti mesta to bol panenský výkop. Prospektori sa sústreďovali hlavne na obchodné centrá, sklady, výrobné prevádzky. Šanca, že tam nájdu svoje vzácnosti, bola oveľa vyššia. Okrem toho tam bolo minimálne riziko, že natrafia na telesné pozostatky pôvodných obyvateľov. Katastrofa sa odohrala v noci a väčšina z nich tak spala vo svojich obydliach. V takých domoch, do akého sme sa práve snažili preniknúť.

„Už sme sa dostali dnu!“ tlmene sa ozval Tomášov výkrik.

Čudesná kombinácia výkonnej high-tech LED žiarovky vyrobenej v dávnej továrni a nami zostrojenej primitívnej chemickej batérie osvetľovala vrchol schodiska. Okolité stavby stlmili náraz vlny bahna, okná na schodisku a v bytoch sa preto nerozbili, čo urobilo z tejto budovy dokonale zapečatené mauzóleum. Pach, čo sme cítili, mi pripomínal egyptské hrobky, ktoré som raz navštívil počas dovolenky.

Cesta dolu temným schodiskom sa zdala nekonečná, môj byt sa nachádzal na prvom poschodí. Pripravená sekera vôbec nebola potrebná. Kľúč vkĺzol do zámku a otočil ním, na počudovanie, veľmi ľahko. V byte počas tragédie, vďakabohu, nikto nebol, nečakalo ma teda žiadne nepríjemné prekvapenie.  

Okrem tmy, ktorú narušoval len tenký lúč improvizovanej baterky a všadeprítomného pachu dlho nevetraného priestoru, to tu vyzeralo, ako keby som odišiel len včera. V strede izby, úhľadne naukladané v bielych plastových prepravkách, do tmy svietilo Dedičstvo. Pripravené na sťahovanie, tak ako som ho pred dvadsiatimi rokmi zanechal. Bola to snáď moja nedôvera k sťahovákom, že som nepoužil bežné kartónové krabice, ale v hobby-markete som radšej v akcii nakúpil uzatvárateľné plastové nádoby a do nich uložil môj poklad, ktorý som vytváral desiatky rokov.

Vyniesť ho schodiskom na povrch bolo namáhavé. Šesť poschodí. Desiatky debničiek.

Na dennom svetle sa všetci dychtivo vrhli na ich obsah. Moja knižnica. Viac ako dvetisíc zväzkov. Hlavným dôvodom prečo sme tu, bolo to, že obsahovala niekoľko stoviek kníh mojej zbierky historickej elektrotechnickej odbornej literatúry. Publikácie z 20. až 70. rokov 20. storočia, ktoré detailne popisovali  technológiu elektrónok a obvodov z nich vytváraných. Boli tam aj knižky o polovodičoch a prvých mikročipoch. Minulosť, ktorá snáď pomôže rýchlejšie sa  dostať do budúcnosti.

To ale nebolo všetko. Populárno-náučné knihy prakticky z každej oblasti prírodných a spoločenských vied. Knihy o histórii. Kto ju nepozná, je nútený ju zopakovať. Najvzácnejším klenotom knižnice však bolo niečo úplne iné. Niečo, čo nepopisovalo nič z reálneho sveta. Stovky zväzkov sci-fi a medzi nimi prepašovaných aj zopár fantasy kníh. Táto časť mojej zbierky bola na prvý pohľad len prázdnym balastom, lebo sa na jej základe nedalo nič praktické skonštruovať. Má ale nesmierne dôležitú úlohu. Umožňuje ľudom snívať. To tento svet potrebuje ako soľ. Ak by som ja, ako malý chlapec, nedokázal snívať, neexistovalo by ani toto Dedičstvo.

„Naložte všetko na voz!“ schladil som vzrušenú mládež.

„Až sa cesty zmenia na blato, nikdy sa domov nedostaneme.“

Ešte predtým, ako sme opustili toho miesto, som z jednej krabice vybral knihu so zažltnutými stránkami a svetlozelenou obálkou. Snáď tridsať rokov som ju nedržal v rukách. Bola dobre ukrytá v organizačnom chaose mojej knižnice. Jedna z tých, ktoré som v detstve strašne miloval. Veľmi známy klasický autor. Čítanie na cestu ako stvorené do súčasného sveta.

***

Pravidelný rytmus škrípania kolies nášho primitívneho dopravného prostriedku ma pomaly uspával. Stroj času mojej mysle ma zavliekol do dávnej minulosti. Do času, keď som ako malý chlapec navštevoval základnú školu, vtedy oblepenú komunistickými heslami. Sloganmi o tom, aké večné je priateľstvo medzi ČSSR a ZSSR a výzvy proletárom všetkých krajín, aby sa konečne spojili.

Miloval som matematiku, fyziku, chémiu ale aj biológiu, dejepis či zemepis. Predmety, ktoré mi pripadali naozaj užitočné. Slovenčina bola v presne opačnej kategórii. Len o malý stupienok nad naozaj nenávidenou telesnou výchovou. Gramatiku, vetné rozbory, učenie sa básní naspamäť som považoval za rovnako zbytočné ako lezenie po tyči či skákanie cez kozu. Do rovnakej skupiny patrila aj ruština, tam známky signalizovali, že moja láska k Sovietskemu zväzu nie je až taká úprimná, ako sa tvrdilo na plagátoch.

Písanie slohov mi však celkom išlo. Možno to bolo tým, že som mal nos neustále zaborený v knihách. Jednu slohovú prácu som si naozaj užil. Bola na tému: „Môj obľúbený literárny hrdina.“ Ani sekundu som nepochyboval o kom budem písať. Aj napriek tomu, že mi voľba občana USA naveky pokazila kádrový profil. Skúsený inžinier. Človek, ktorého hlboké znalosti umožnili pár stroskotancom z balóna, vybudovať na pustom ostrove základy technickej civilizácie. Prakticky holými rukami vyrobil, spolu so skupinou svojich priateľov,  dokonca aj vrchol techniky vtedajšej doby – telegraf. Môj celoživotný zdroj inšpirácie.  

 „Sme skoro doma!“ skríkol Igor a vrátil ma do reality.

Teplé, mäkké svetlo zapadajúceho slnka vytváralo dokonalú harmóniu so žlto-červeným jesenným lístím na svahoch Urpína. Dočítal som knihu. Môj hrdina, inžinier Cyrus Smith a jeho stroskotaní priatelia boli zachránení. Titul na jej obale hlásal - Jules Verne: Tajomný ostrov.

Vtedy mi  to došlo. My všetci sme ako on. Nemáme len jeden malý ostrov. Máme celú Zem.

***

Tiché zapípanie a červeno blikajúca kontrolka napájania notebooku ma vytrhli zo zamyslenia. Konštruktéri z Taiwanu určite nepočítali s tým, že ich výtvor sa bude používať desaťročia. Baterka teda bola už spoľahlivo mŕtva. Opatrne som upravil uhol sklonu solárneho panelu, aby čo najlepšie dokázal premeniť každý fotón slabnúceho denného svetla na tak potrebné elektróny.

Dnes to musím dokončiť. Zápisky z cesty pre Dedičstvo. Určené pre budúcich Prospektorov. Pre tých, ktorí raz zistia, že materiálne artefakty zaniknutej civilizácie nie sú až tak podstatné. Oveľa dôležitejším pozostatkom sú jej slová. Zapísané v knihách, pretože tie uložené na nosičoch počítačových dát budú už za krátky čas nenávratne stratené. Aj tento text pôjde na papier. Dúfam, že prastará laserová tlačiareň nesklame.

„Až budu starým mužem budu staré knihy číst ...“ spieva Jarek Nohavica na albume Divné století.  Toto, ešte podivnejšie, storočie, je odsúdené na to isté.

 

 

Na záver pridávam hodnotenie poviedky od členky poroty, biologičky, popularizátorky astronómie a hlavne autorky sci-fi, Jany Plauchovej:

http://cena.fantazia.sk/blog-12-nepomenovatelne-cosi/

Po dlhom čase konečne kus poctivej sci-fi. Poviedka, z ktorej mám dobrý dojem, hoci vysvetlenie apokalypsy stojí na vode. Cunami by vytvorili desiatky až stovky metrov hrubú vrstvu bahna? A ani radosť z toho, že sa autor rozhodol ušetriť z celej Európy práve moje rodné mesto, neprehlušila hlas, ktorý mi šepkal, že je to nezmysel. Viac ako poloha ďaleko od oceánov hrá podľa mňa úlohu nadmorská výška. Naozaj neunikli ani Alpy? A ako mohli v Bratislave trčať vrcholky panelákov, keď iné, vyššie položené mestá boli bahnom zaplavené celé? A prečo v tých vrcholkoch panelákov nikto neprežil? Nevraviac o tom, že keď celú pevninu pokryjeme bahnom, mení sa odrazivosť planéty a začala by sa meniť aj klíma. To už ani nespomínam, že meteorit, ktorý vyvolá cunami, by klímu zmenil okamžite.

Možno sa pýtate, z čoho mám teda ten dobrý dojem, keď napádam samotné princípy poviedky. Jednak si autor necháva otvorené zadné vrátka – meteorit a následné cunami nepredkladá ako fakt ale ako niečo, čo je len hypotézou preživších. Ale najmä, zvyšné fakty sú už (väčšinou) v súlade s realitou. Prezrádzajú autorovu vzdelanosť v oblasti technológií, no aj všeobecný rozhľad. A vzdelanie je na písanie dobrej sci-fi nutné. Aj premýšľanie – to u autora tiež poznať. Okrem toho, aj v štylistike a správnom dávkovaní tajomna je autor dobrý. Hoci poviedka má len chabý dej, ktorého úlohou je priniesť posolstvo, toto posolstvo vstrebávam nejako lepšie ako posolstvo iných poviedok. Žeby preto, lebo sa s ním stotožňujem, lebo som sa sama nad touto otázkou v prípade apokalypsy zamýšľala?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Traktor odlialo, krovinorez ani nenašli. Rudno sa pýta, prečo hrádza nevydržala

Nádrž nad dedinou sa prelievala už týždne. Starosta to vedel.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Kedy to Kollára prestane baviť?

Koalícia sa potáca z krízy do krízy.


Už ste čítali?