Ako som meškal hodinu na rande a neľutoval to

Autor: Martin Chabada | 13.4.2021 o 8:31 | Karma článku: 8,30 | Prečítané:  2678x

Ak človek príde neskoro na dohodnuté stretnutie, je to vo väčšine prípadov nepríjemné až neslušné. Existujú však aj situácie, keď sa táto nepríjemnosť zmení na presný opak.

Stredná

Väčšina ľudí si začína vytvárať bližšie vzťahy s opačným pohlavím už na strednej škole. Ja som však medzi nich nepatril. Veľmi skoro som si uvedomil, že môj fyzický vzhľad nevyvoláva v dievčatách extázu. Kombinácia introvertnosti a z nej vyplývajúcej hanblivosti mi šance na úspech u mladých žien zablokovala ešte účinnejšie.

Návšteva diskoték a ďalších podobných zariadení, kde bola možnosť bližšie sa zoznámiť s dievčatami, ma veľmi nelákala. Aj z toho dôvodu, že tie „smiešne pohyby“ nazývané tanec, nedokážem vykonávať doteraz, pokiaľ nemám v krvi aspoň jeden pohárik. To sa počas strednej školy legálne zabezpečiť nedalo. 

Na gymnáziu som chodil do matematicko-fyzikálnej „kockáčskej“ triedy s rodovo nevyváženým zložením – 1/3 dievčat a 2/3 chlapcov. Tí, pre naše dievčatá zaujímavejší, spolužiaci, si tak spolužiačky rozobrali. Ak som sa predsa len odhodlal o pokus o zblíženie s dievčaťom, veľmi rýchlo som zistil, že moja aktivita nie je veľmi vítaná. Vo väčšine prípadov išlo len o jemný náznak. Zažil som ale aj jedno odmietnutie formulované jasno a nahlas.

Vybrali sme sa vtedy, so spolužiakom Dušanom F., pozrieť sa, kde býva naša spolužiačka Monika. Bol som v tom čiastočne nevinne. Hlavným iniciátorom bol Dušan. Ja som sa tejto výpravy zúčastnil preto, aby som si overil citlivosť príjmu môjho novopostaveného rádia, zabudovaného do plastovej krabičky na mydlo. Monika totiž žila na opačnej strane mesta ako ja s Dušanom, signál miestneho vysielača tu bol iný.

Monikin dom sme našli. Postavili sme sa, ako Svedkovia Jehovovi, na verejný priestor pred domom, tak aby nás videla. Uprene sme dom pozorovali. Naša spolužiačka túto aktivitu, dnes nazývanú stalking, dlho nevydržala. S výkrikom: „Practe sa!“ vybehla pred vchodové dvere. Pochopili sme a vrátili sa domov.

Na druhej strane ma nezáujem opačného pohlavia počas gymnaziálneho štúdia až tak netrápil. Môj čas som využíval užitočnejšie.  Na škole sme mali vynikajúco vybavené počítačové učebne. Doma som si konštruoval rôzne elektronické zariadenia. Pravidelné návštevy antikvariátu rozširovali moju zbierku kníh o starých rádiách. Bol som členom minimálne troch knižníc, nikdy som neprečítal toľko kníh ako počas tejto doby.

Moje „priateľky“ na strednej škole tak boli výhradne iba z dvoch kategórií. Kopírovali názvy známych skladieb vtedajšej popmusic - Vymyslená a Nepriznaná.

Vysoká

Na vysokej škole sa pomer pohlaví dostal do ešte nepriaznivejšieho rozsahu. Na FEI sa vtedy vzdelávalo 90% mužov a iba 10% žien. Nevedel som si však predstaviť, že by som študoval niečo iné ako elektrotechniku a informatiku.

Okrem toho som na „baby“ nemal veľa času. Štúdium bolo náročné. Hlavne prvé dva ročníky. Matematika, fyzika, teoretická elektrotechnika. Už po prvom semestri nás opustilo množstvo spolužiakov. Vrátane môjho vtedajšieho spolubývajúceho na internátnej izbe. Ukončiť školu predčasne sa ale dalo aj v druhom ročníku. Teória elektromagnetického poľa u doc. Gondu bola známym strašiakom. Pri tom nás, technikov, chceli ešte civilizovať, tak nám do rozvrhu pridali aj povinne voliteľné humanitné predmety. Absolvoval som preto aj jeden semester politológie a predmety zaoberajúce sa národným hospodárstvom či bankovníctvom a burzami.

Od tretieho ročníku náročnosť (aspoň pre mňa) štúdia poklesla, zvýšila sa však jeho zaujímavosť. Užíval som si pokusy s lasermi na predmete Optoelektronika, „vytváranie bleskov“ pri testovaní elektrickej pevnosti materiálov, programovanie mikrokontrolérov v strojovom kóde aj navrhovanie obvodov mikročipov.

Na internáte Mladosť, kde bývali primárne študenti FEI, bolo zloženie pohlaví podobné ako na samotnej škole. Skúšal som zbaliť to, čo tam bolo k dispozícii, teda moju spolužiačku Lenku, ktorá, na počudovanie, vtedy ešte nemala priateľa. Ocitli sme sa aj sami na jej izbe, pripravujúc sa spolu na dosť ťažkú skúšku. Hoci sme už boli v horizontálnej polohe, učili sme sa ležiac na spojených váľandách, k ničomu nedošlo. Neviem, či to bolo spôsobené náročnosťou výkladu v učebnici alebo mi len moje telo chcelo dať podvedome najavo, že Lenka nie je tá pravá. Zaspal som.

To sused z vedľajšej izby našej bunky bol pri „učení sa so spolužiačkou“ oveľa šikovnejší. Pravidelne za ním jedna dochádzala s rukami plnými kníh a zošitov. Počas „štúdia“ v jeho izbe zhaslo svetlo a začalo sa z nej ozývať rytmické vŕzganie pohovky okorenené ženskými vzdychmi. Raz ho prišla navštíviť jeho zákonitá manželka. Bola to dcéra nejakého miestneho potentáta, tak snobsky arogantná, že som susedovi tie jeho „študijné večery“ z celého srdca doprial.

V Mlynskej doline existovali aj ďalšie miesta študentského ubytovania. Hneď oproti nám stál „Štúrák“. Vzhľadom k tomu, že tam bývali študenti a hlavne študentky z humanitných fakúlt, rodové zloženie jeho obyvateľstva bolo presne opačné ako u nás na Mladosti. Zlé jazyky ho preto nazývali aj „Kravín“. Na našom internáte kolovali povesti o tom, že stačí prekĺznuť okolo vrátnice „Štúraku“ a zaklopať na ľubovoľnú izbu. Ak otvorí žena, treba ju priamo požiadať o intímne zblíženie. Povesti spomínali aj riziko, že takéto konanie môže skončiť fackou od dotyčnej ale na druhej strane posmeľovali odvážlivca pikantným popisom úspešných misií.

Pri náročnom štúdiu veľa voľného času nebolo ale napriek tomu som sa prihlásil ako dobrovoľník do technického oddelenia študentského klubu Elam, fungujúceho priamo na internáte. Mali sme na starosti ozvučenie, reflektory a ďalšie technické zariadenia. Diskotéky som tak občas trávil za mixpultom ako spolupracovník DJ.

Zvukársky pult bol umiestnený v zákulisí a tak som mal, pri jednom predstavení, možnosť pozorovať  kúzelníka odzadu. Na vlastné oči som tak uvidel základnú podstatu všetkých kúzelníckych trikov – odlákať pozornosť obecenstva jedným smerom a zároveň divákmi nevidenou rukou urobiť prípravu na „kúzlo“. Ozvučoval som aj koncert skupiny Olympic. Priniesli si vlastnú aparatúru a spolu s našou, kde som mixoval, sa to v malom klube tak ozývalo, že som mal zaľahnuté uši ďalšie dva dni.

Výhodou členstva v Elame bol voľný vstup na všetky jeho akcie vrátane diskoték. Ak som teda nemal službu pri starostlivosti o techniku, mohol  som „trsať do bezvedomia“.  Ako už bolo napísané vyššie, takúto aktivitu doteraz nedokážem vykonávať za triezva. Musel som preto porušiť aj môj zákaz pitia alkoholu, ktorý som striktne dodržiaval prvé dva ročníky VŠ. Pri oslave prvého „dospeláckého“ Silvestra, v poslednom ročníku strednej školy, som to totiž s alkoholom prehnal a „po opici“ som sa zaprisahal, že sa ho už nikdy nedotknem.

Posmelený jedným Gin tonikom alebo Cuba libre som sa vrhal na parket. Ak boli moje zábrany vplyvom alkoholu dostatočne zoslabené, dokázal som požiadať aj úplne neznáme dievča o tanec. Seriál Teória veľkého tresku ešte nebol natočený ale prototyp Rajesha Koothrappaliho už existoval. Vo väčšine prípadov to tým tancom aj skončilo.

Môj spolužiak Alexander trpel podobným „single problémom“. Chodili sme preto na diskotéky spoločne. Výhodou tejto zostavy bolo, že Šaňo bol o hlavu nižší ako ja. Aj so svojou priemernou výškou som tak pri ňom vyzeral ako obor. Neviem, či to ale bola výhra. O dlhé roky neskôr, na vianočnej párty bankovej inštitúcie, kde som vtedy pracoval, som sa ocitol, po poháriku Mochita, na tanečnom parkete. V blízkosti tancoval aj môj vtedajší, tiež o hlavu nižší, kolega a kamarát Mišo. Ostatní kolegovia si robili srandu, že vyzeráme ako Tom a Jerry.

Prvá

Jedna diskotéka s Alexom však výhrou bola. Dokonca tou najvyššou. Oznámil mi, že očakáva svoju bývalú spolužiačku, aj s jej kolegyňami. Keď skupinka žien prišla, začali sme spolu tancovať. V okamihu, keď DJ spustil slaďák, oslovil som jedno z dievčat v skupinke. Po tanci sme si sadli a začali sa rozprávať.

Na rozdiel od predchádzajúcich nepríjemných skúsenosti všetko plynulo hladko a prirodzene. Dnes si už nepamätám, o čom konkrétnom sme sa bavili ale v konverzácii sa neobjavovali žiadne obdobia „mŕtveho ticha“. Zatancovali sme si ešte pár spoločných tancov.

Dievčatá odišli. Uvedomil som si, že na tú, s ktorou som si tak dobre rozumel, nemám kontakt. O dva týždne som na diskotéke znovu stretol Šaňovu spolužiačku a spojenie na tú, s ktorou som sa chcel stretnúť, som od nej vydrankal. Dohodli sme si prvé rande.

Začali sme spolu chodiť. Moja prvá „reálna“ priateľka patrila, rovnako ako tie predchádzajúce, do kategórie názvov piesní populárnej hudby. Eva bola totiž Sestrička z Kramárov.

Nájsť si spoločný okamih nebolo až tak jednoduché. Pracovala na 12 hodinové smeny na traumatologickej JIS, kým ja som bol zamestnaný na polovičný úväzok v IT firme a zároveň som navštevoval posledný ročník školy, kde som dokončoval moju diplomovku. Návrh mikročipu, kľúčového objektu mojej diplomovej práce, vyžadoval prístup k počítačom so špecifickým softvérom, kde bolo treba dodržiavať striktný časový režim. Záujemcov o prácu na nich bolo totiž mnoho.

Mobily tej doby neboli dostupné pre bežného smrteľníka a komunikačné vymoženosti internetu boli ešte len v plienkach. Hoci som mal v práci vlastnú kanceláriu aj s telefónom a na internáte bol telefónny automat, zavolať Eve nebolo jednoduché. Telefonovať do nemocnice nemalo zmysel, vzhľadom k povahe jej práce, kde išlo aj o životy, tam mala väčšinou frmol.

Ak mala voľno a bola na ubytovni, spojiť sa s ňou bol nesmierne komplikovaný proces. Bolo treba zavolať na vrátnicu a nechať odkaz, že zavolám. Pani vrátnička jej poslala odkaz na izbu. Neskôr som znovu vytočil číslo na vrátnicu ubytovne a ak telefón nebol obsadený a odkaz sa k Eve dostal, mohli sme sa chvíľu porozprávať, prípadne dohodnúť stretnutie. Na dlhé rozhovory to nebolo. Celá sesterská ubytovňa, s viac ako stovkou mladých žien, využívala na komunikáciu túto jedinú linku.

Väčšinou sme teda naše stretnutia plánovali dopredu. Najčastejšie sme sa schádzali „na múriku“ v blízkosti ubytovne sestier na Kramároch. Ak sme nešli do kina alebo sa niekam do mesta najesť, zostali sme rovno tam. Miesto bolo tienené stromami a skryté pred zvedavými pohľadmi. Začínalo leto, večery poli príjemné, my sme sa rozprávali, objímali a bozkávali. Moja ruka – šmátralka vkĺzla občas aj pod jej tričko.

Čas bežal rýchlo. V praxi som si overoval teóriu relativity ako ju zjednodušene (vraj) vysvetľoval Albert Einstein: „Hodina sedenia s pekným dievčaťom na lavičke v parku ubehne ako minúta, minúta sedenia na horúcom sporáku sa ale zdá hodinou.“ Hoci naše stretnutia začínali väčšinou podvečer, na internát som sa vracal až prvou nočnou linkou, tesne pred polnocou.

Keď sa meškať oplatilo

Raz som išiel na jedno takéto dopredu dohodnuté stretnutie. Štandardnou trasou, s prestupom na Patrónke, som sa z Mlynskej doliny viezol na Kramáre. Priama linka, ako dnešná 32, vtedy ešte nejazdila. Celú cestu som kontroloval čas na hodinkách. Mal som, vtedy obľúbený, model, ktorý zobrazoval čas analógovo aj digitálne. Nič zvláštne som nespozoroval.

Keď som vystúpil z autobusu, pozrel som ešte poslednýkrát na hodinky. Mali sme sa stretnúť o pol šiestej. Hodinky však ukazovali čas 18:30. Zhodne na digitálnom aj analógovom ciferníku. Až vtedy som si uvedomil, že hodinu meškám. V šoku som utekal „k múriku“. Eva tam však nebola.

Ostávalo mi jediné. Zapísal som sa na vrátnici ubytovne pre sestry ako návšteva. Pani vrátnička ma dôrazne upozornila, že návštevy musia do 22:00 opustiť budovu. Nebol som prvý mužský návštevník tejto inštitúcie. Zaklopal som na dvere Evinej izby. Bola sama, jej spolubývajúca mala nočnú službu. Pokarhala ma za nedodržanie času stretnutia. Netrvalo to ale dlho a ocitli sme sa v bežnej činnosti, ktorú sme robili „na múriku“. S jedným „drobným“ rozdielom. Naša poloha už nebola zvislá ale vodorovná ... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Traktor odlialo, krovinorez ani nenašli. Rudno sa pýta, prečo hrádza nevydržala

Nádrž nad dedinou sa prelievala už týždne. Starosta to vedel.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Kedy to Kollára prestane baviť?

Koalícia sa potáca z krízy do krízy.


Už ste čítali?